Tento výlet sme zorganizovali chvíľu po tom, čo sme sa dozvedeli, že tuto perfektnú arkádu doviezli do Talianska, a že navyše je iba hodinu a pol vzdialená od Viedenského letiska. Nakoniec sa na cestu do ďalekých krajín odhodlali ja (Srandista), filip, Miyu a ulo.

Piatok, cesta do Viedne a odlet

Dohodnuté stretnutie pod Novým mostom za účelom dopravy na Viedenské letisko bolo o 11:15, s tým, že ja som sa ešte zastavil po Miyu, aby som jej pomohol s vecami a aby nemeškala ;) Bohužiaľ, časť plánu mi nevyšla, vzhľadom na to, že Miyu asi fakt nevie odhadovať časovú náročnosť veci, avšak napriek tomu sme s kľudom stihli aj nakúpiť posledne veci do Viedne, aj načas prísť pod Novy most. Počas cesty k mostu sa stretli s ulom, a po vystúpení pod Novým mostom sme narazili na Filipa, ktorý práve kupoval lístky na letisko. Tak sme sa zvítali, a vyčkávali na bus, ktorý na naše začudovanie presne prišiel a presne aj odišiel... Cesta bola vcelku štandardná, jediné čo by stalo za pozornosť, bola nečakaná kontrola policajtmi v civile pri Inchebe. Na letisko sme teda prišli so značným predstihom oproti plánovanému odletu, a tak sme sa len flákali po miestach prístupných aj bežným ľuďom... V reštaurácii sme sa najedli, a už tam som zistil jednu nepríjemnú vec... A to že náš let mal meškanie... Konkrétne 40 minútové, ako aj oba lety SkyEurope pred nim. Po to čo sme dojedli, sme sa teda odniesli batožinu a vyzdvihli si letenky a prešli cez check-in. Ako sa pomaly blížil čas nášho odletu, a lietadlo stále nebolo na dráhe, začali v nás rásť obavy o dobe nášho odletu. Časom sa ukázalo, že boli oprávnené. V skratke, nakoniec sme z letiska odlietali o hodinu a pol neskôr, čo na začiatok nasej výpravy nepotešilo. Let už bol pomerne štandardný, až na poznámku Filipa o prázdnote v lietadle (človek si mohol pokojne vybrať, kde chce sedieť...).

Prílet, hotel a hľadanie arkády

O našom omeškanom prílete sme našťastie informovali majiteľa hotela, ktorý po nás mal prísť na letisko a odviezť nás do hotela. Správu našťastie dostal, a tak asi 5 minút po našom prílete sme sa stretli a naložili veci do auta. Cesta bola... Povedzme zaujímavá... Fakt nechápem ako je možné, že v Taliansku nejako rozumne funguje doprava, pretože vodiči tam jazdia ako blázniví. Do hotela sme však došli bez ujmy na zdraví, a tak sme sa spokojne ubytovali. Pred naším strastiplným hľadaním arkády nám ešte majiteľ hotela zakreslil na mape rôzne miesta, ktoré by nás mohli interesovať, avšak v tej chvíli sme my mali pomyslenie len na jedno... Našu vysnívanú arkádu, kvôli ktorej sme tam leteli. A tak sme sa asi o pol hodinu vybrali na cestu, na ktorú nikto z nás pravdepodobne nezabudne...

Prečo? Pretože arkádu sme hľadali NEUVERITEĽNÚ hodinu, celu dobu v otrasnom daždi :/ Toto bola asi najhoršia časť nášho výletu, pretože arkádu sme jednoducho nájsť potrebovali, a naša Talianska spojka Manuel bohužiaľ nebol schopný nás k nej dobre odnavigovať. Po dlhej hodine sa však našťastie na nás usmialo šťastie a mali sme tu možnosť zhliadnuť neónový nápis Paradise, čo značilo koniec našich útrap a pátrania.

Herňa, PIU Pro a ostatne arkády - piatok

Na arkáde už som zhliadol človeka známeho z fotiek a videí, nášho kamaráta Manuela, s ktorým som celý výlet dohadoval. Tak sme sa s nim všetci pozoznamovali a on nám zasa predstavil jeho kamaráta Lukina, ktorý sa špecializuje na freestyle na PIU a neskôr aj Liona, Majstra Talianska v PIU, ktorý krajinu reprezentoval aj na WPF. Toto však nemalo dlhého trvania a tak sme sa prezliekli do veci vhodných na arkádu, a po vtipnom zamenení peňazí na žetóny (chlapík za okienkom, po tom čo zhliadol moju 100 Eurovku, sa zmohol len na "No, it's too BIG money" a rozmenil mi ju na drobnejšie, aby to akceptoval stroj na zamieňanie peňazí) otvorili tento perfektný večer našou vôbec prvou hrou na tejto nám neznámej arkáde. Už od prvej minutý som vedel, že sme výletom do týchto končín nespravili chybu. Arkáda bola totiž BOŽSKÁ! Pohľad na 42" plazmovú obrazovku, pod ktorou sa nacházdaili dôverné známe tlačidla, s ktorými sa arkáda jednoducho ovládala, na úplné nove pády a obrovské reproduktory a krásny ekvalizér, nás jednoducho presvedčili, že ani to hodinové hľadanie tejto mašiny nebolo vôbec zbytočné. A tak sme do slotov vložili naše USB flashky a začali sme hrať. Otváracie kolo večera som už klasicky mal ja s ulom a nie len mňa prekvapilo, ako to mne aj jemu na arkáde ide, vzhľadom na to, že všetci sme tam boli odchovanci 4 panelových hier, hlavne ITG. Avšak podpis, ktorý tam zanechali jeho tvorcovia, bol až hmatateľný. Rovnaká a podobná hudba, stepcharty, šípky so znázornením doby, toto všetko nám uľahčovalo zoznamovanie sa s touto arkádou a navyše zväčšovalo radosť hrania, vzhľadom na to, že sme pred sebou mali viac menej ITG na 5 paneloch.

V herni však nebola len táto arkáda, to ani zďaleka. Našlo sa tam ďaleko viac zaujímavých kúskov. Drummania - hra na bubnoch, GuitarFreak - hra na gitare, EZ2DJ - podarený klon Beatmanie IIDX, DDR Extreme v neuveriteľné starom DDR kabinete, ešte z dôb DDR Sola, a nakoniec ďalší DDR kabinet prerobený na ITG2, po novom s upravenou themou a custom songami.

Moje srdce si však získalo práve PIU Pro, ktoré bolo jednoducho perfektné. Dôverné známe songy, na ktorých boli aj známe stepcharty, krásna téma, tracking score a nie len toto prispelo k tomu, že si ma arkáda získala. Naše pôvodné plány, že na arkáde zostaneme tak 2 až 3 hodiny, sa veľmi rýchlo rozplynuli. Nakoniec sme s ťažkým srdom z herne odchádzali pol hodinu pred záverečnou, o pol 2 v noci.

Ráno - sobota

Budík zazvonil o 9 hodine, aby sme sa v pohode stihli pripraviť na raňajky a aj v pokoji najedli, nakoľko tie sa končili o 10 hodine. Raňajky boli pripravovane štýlom švédskych stolov, takže pre každého sa niečo našlo, navyše po čaše mi pani, ktorá nám raňajky pripravovala, ponúkla aj praženicu, o ktorú som sa nakoniec aj delil Počas raňajok som z pána majiteľa dostal aj heslo na prístup k notebooku, kde bol internet. Vzhľadom na to, že arkáda otvárala až o 12, bola to informácia skoro nevyhnutná :) Po raňajkách sme sa teda rozliezli, aby sme sa prichystali na obednú návštevu arkády. Ja a Miyu sme teda sockovali na nete, a Filip s ulom dospávali predošlý spánkový deficit. Asi o pol 12 sme sa teda stretli, aby sme sa mohli vydať za našim cieľom.

Herňa, Piu Pro a ostatne arkády - sobota

Do herne sme došli tesne po otvorení, a podľa predpokladov sa na arkáde (a vlastne ani kdekoľvek v herni) nik nenachádzal. Opäť sme sa teda rozdelili na skupiny, ktoré rôzne okupovali jednotlivé druhy arkád s tým, že ja som bol vlastne skoro neustále na PIU, ulo skúšal všetko možné, ale veľmi sa mu zapáčila Drummania, Miyu okupovala ITG a filip rôzne pobiehal medzi ITG a PIU a vo voľnom čase fotil. Viac menej asi do 16. hodiny sme spokojne skákali osamote, točili jeden song za druhým, avšak potom našu idylku narušili Taliani, ktorí prišli. Po ich prvom kole sme jasne stanovili diagnózu... Boli jednoducho vadní. Ako inak vysvetliť, že LEN vyber každého songu im zabral asi 2 minutý? Vďaka tomuto ich prístupu sme boli vcelku radi, že na PIU neliezli až tak často (naše vražedné pohľady ich asi držali od arkády v dostatočnom odstupe). Napriek tomu, že Manuel nám deň predtým sľúbil že príde okolo 14 hodiny, sa tak nestalo, a navečer, asi o 17:30 sme to finálne zabalili, vzhľadom že Taliani sa premnožili a vzájomné žitie na arkáde bolo značne obtiažne. S Miyu som teda zrušili naše posledne žetóny na posledne kolo ITG a po zbalení veci sme sa pobrali do hotelu a do reštaurácie na večeru.

Večera a (neplánovaná a zároveň naozaj posledná) návšteva arkády

Počas večere nám zavolal Manuel, ktorý nám povedal niečo v zmysle, že Filip si na arkáde niečo zabudol, a nech si pre to prídeme. Tak sme si povedali, že rýchlo dojeme, vypýtame účet, zaplatíme a poberieme sa k arkáde. Po zaplatení účtu sme sa teda nakoniec posledný krát pobrali k arkáde, aby sme si zobrali vec, ktorú si filip zabudol (s tým, že sme stále nevedeli, čo to je). Po príchode sme zistili, že Manuel sa z McDonaldu ešte nevrátil, tak sme zamenili ďalšie peniaze a šli ich ešte rozbiť na arkádach. Ja som samozrejme opäť asimiloval PIU Pro, a ostatní sa rozmiestnili na svoje obľúbené arkády. Asi po 20 minútach sa ukázal Manuel a vrátil Filipovi plášť, ktorý si tam zabudol. A nakoniec sme sa po chvíli rozhodli, že herňu opustíme, a tak sme sa rozlúčili s Manuelom, Lionom a Lukinom. Zvolili sme smer hotel a po klasických nočných záležitostiach, už sme len zaspali, aby sme boli pripravení na prehliadku mestom a návštevu pizzerie, ktorú vybral ulo.

Prehliadka, návšteva pizzerie, letisko a cesta domov

V nedeľu sme sa teda pozobúdzali, chvíľu nato aj pobalili a vysťahovali z izieb, aby sme okolo 10 hodiny vyšli z hotela na prehliadku mesta a návštevu pizzerie, v ktorej si chcel dať ulo bezlepkovú pizzu. Do centra sme sa dostali pomerne rýchlo, pofotili sme, čo sa dalo a za pomoci Filipovho GPS sme sa nakoniec dokázali dostať aj do vybranej pizzerie. Čo však zamrzelo ula, bolo to, že na bezlepkovú pizzu potreboval jej objednávku, takže nakoniec žiadnu nemal a čo zamrzelo nás, boli menu a obsluha, pretože aj jedno, aj druhé s nami komunikovalo výhradne taliansky a tak sa plánovaný vyber pizze dosť zúžil, vzhľadom na to, že sme nechceli kupovať zajaca vo vreci. Nakoniec však aj z úplne jednoduchej pizze vzniklo neuveriteľne vynikajúce jedlo a tak sme pri odchode z reštaurácie boli nadmierne spokojní. A to aj vďaka účtu, ktorý bol príjemne nízky. Pri ceste do hotela opäť výdatne pomohlo filipove GPS, ktoré nás až pred brány hotela bezpečne doviedlo. Tam sme ešte počkali 10 minút na majiteľa hotela, ktorý nás nasledovne odviezol na letisko a po poďakovaní za výborné služby a rozlúčení sme sa už iba usadili v letiskovej hale, vyčkali sme na náš let, ktorý nás po ďalšom nutnom omeškaní kvôli počasiu bezpečne odviezol do Viedne a odtiaľ nás už len čakala cesta autobusom do Bratislavy, po ktorej sa náš skvelý výlet skončil.

Moje ohromne ďakujem patri mojim slovenským kamarátom, konkrétne Filipovi, Miyu a ulovi, ktorí sa mnou nechali na tento veľký výlet ukecať a s ktorými som v Taliansku strávil skvele chvíle a som nesmierne rad, že aj im sa ľúbilo podobne ako mne. A ešte by som rad poďakoval majiteľovi hotela, ktorý nám vyšiel v ústrety vo všetkom, čo sme po ňom chceli a našim novým talianským kamarátom, Manuelovi, Lionovi a Lukinovi, ktorí nám na arkáde sekundovali, boli veľmi ochotní v striedaní sa na nej, a ukázali nám, čo všetko sa dá dosiahnuť, keď človek trénuje, či už to boli neuveriteľné kreácie pri Crazy a Nightmare songoch, prechody Progresive kurzami, alebo ukážkový Freestyle.

P.S.: Verím, že v svetle týchto udalosti, sme neboli v Taliansku naposledy, určite nie, ak sa PIU Pro arkáda nedostane bližšie k nám.

Fotky